Poetka Jana Chorvátová (autorka zbierok Príťažlivosť zemská – príťažlivosť ženská, 1999, Pečatenie chvíle, 2001, Slováci poslovia slova, 2007) prichádza pri príležitosti životného jubilea v novej básnickej zbierke s veršami, ktoré zaujmú citovosťou, ľudskosťou a ženskosťou. Poetickým médiom básní je láska vo všetkých jej podobách. V jej stvárnení predstavuje tento filozoficko-ontologický aspekt východisko z intímneho vzťahu medzi ženou a mužom vo vzájomnom rodinnom objatí. Lásku ako životnú miazgu však autorka ponúka nielen v šťastnom závoji, ale v kolobehu života si uvedomuje aj nástrahy, ktoré na ňu číhajú. Láska ako najsnovnejší základ bytia lyrického subjektu skĺzava často z reality do sna, aby umocnil jej korene v každodennom (spolu)žití. Jana Chorvátová z osobného postupne vedie čitateľa do priestoru človečenstva, kde lásku vníma ako transmisiu človeka k lepšiemu, krajšiemu a úprimnejšiemu na ceste hľadania večného trojuholníka Pravdy, Krásy a Dobra. A tak vyznanie, reálne i snové rozmýšľanie o láske napĺňa aj predstavu o jej všeľudskom poslaní. Do mozaiky básní dávkuje aj verše venované osobnostiam ľudí zo svojho životného priestoru. Citovo silne oslovuje aj báseň venovaná Osvienčimu, ako aj Banskej Bystrici, kde autorka žije a preciťuje svoje básnické sny pod krídlami nehy v každodennom bytí. V skladaní svojich reálnych snov do básnickej mozaiky sústreďuje všetko podstatné zo životnej empírie, a tak z veršov cítiť rôzne pocity, nálady, dojmy, ktoré na autorku vplývali. Čitateľ nachádza popri očarení, svetle, radosti, nehy, aj smútok, nostalgiu, noc... . Autorka pritom neupadá do dezilúzie, ale s čitateľom vedie úprimnú poetickú komunikáciu, ktorú dosahuje zrozumiteľnou obraznosťou bez komplikovaných jazykovo-štylistických konštrukcií. Jednotlivé básne predstavujú nejaký obraz, ktorý autorka modeluje zo slov zahalených nehou vyslovenou zo ženských úst, aby v závere báseň vyznela ako poznanie. Básne vytvárajú obrazy zdanlivej všednosti, pričom ich tradicionalizmus spočíva v senzibilite. Autorkin lyrický hlas vysiela jednoznačný signál, že žiť v mene lásky a milovať v mene života sa oplatí tak v intímnom ako aj všeľudskom bytí. Preto aj v tejto zbierke prináša pár hrejivých poetických slov v podobe veršov, z ktorých „... je voda, čo v pravý čas ovlaží“ dušu, sny, túžby, lásku... všetkých, čo ich čítaním vstúpia do tajomstiev človeka.

Sothis

Zaujímavé prepojenie rytmického viazaného a uvoľnenejšieho nepravidelného verša dodáva autorkiným básniam ešte silnejší náboj. Autorka čerpá inšpiráciu z každodennosti, ktorá ako píše, ,,vonia korením a pracím práškom´´.Zbierka Sedem sliviek je určená pre dospievajúceho čitateľa,ktorej rukopis získal v roku 1998 ocenenie Literárneho fondu .

Autor tejto zbierky prvé kroky absolvoval v rôznych časopisoch. Debutoval zbierkou poézie Chvíľa zblíženia (1991), ocenenou prémiou Literárneho fondu, po ktorej nasledovali zbierky Jaspis a karneol (1997), Zľutovnica (2003), Čerešne v hanebnej ulici (2014) a Biela osnova (2019). V najnovšej zbierke M. Abelovský ponúka vlastný pohľad na svet, vypovedá o hľadaní a nachádzaní ako o istých atribútoch života. Pôsobivé prerozprávanie príbehov prostredníctvom jeho poézie je čaro, ktoré neraz pohladí dušu. „Dívam sa von z nemocničného okna a z ulice hľadí na mňa niekto ako ja. Popred nás prechádza život, zdravie, sila... Každý stojí na svojej strane spustených závor.“ Predchádzajúce knihy sú plné emocionálnej racionality. Jeho videnie reálneho sveta je v tejto zbierke plné detailov, akejsi alchýmie so slovom. „O tento kus cesty lesom sa delím s hnedým medveďom. Dole jaminou sa šmýkal, lístím vytierajúc hlísty.” Básnik vie originálnym spôsobom obrazotvornosťou spájať prírodné obrazy. Ak chce čitateľ zažiť pekný, priam neopakovateľný zážitok, upriamujeme ho práve na túto zbierku. Prajeme každému čitateľovi, ktorý siahne po tejto zbierke, aby našiel práve takú báseň, ktorá sa ho osobne dotkne.

Titul, uvedený ako záznamy zo zápisníka, prináša čitateľovi autorove vnútorné prežívanie najjemnejších dimenzií lásky, ako základu ľudskej existencie i, povedané slovami pátra Jozefa Porubčana, lásky ako dovŕšenia stvoriteľského diela. Nie, to nie je porobenie, ako sa vše láske vraví. Veď prichádza v Tvojom mene, z Tvojej vôle, z Tvojej hlavy a do Teba znova ústi, zmenená na vďaky pieseň; ako dáždik teplý, hustý, čo sa nazad k nebu vznesie. (Láska a smrť)

Zbierka básní "Spod Poludnice" je určená ako pre deti, tak aj pre ich rodičov. Ide o básne s tradičnými témami ako je láska, domov, príroda... Detské túžby, myšlienky a pocity vyjadrené veršom sú určené na chvíle voľna, pre potešenie, na povzbudenie a možno aj na pookriatie detskej duše a „rozozvučanie“ detských spomienok u dospelých...

Básne Milana Rúfusa po desaťročia oslovujú čitateľov na Slovensku i vo svete. Básnik celistvého bytia nám obrazmi jedinečnej sily odovzdáva svoje posolstvo. Človek na kríži života a času. Nezvyčajne vnímavý svedok doby, ktorý svoj údel nesie až do samého konca a pritom spieva. Vydavateľstvo IKAR prináša prvú z troch kníh (Prameň, Studňa, Studnička), v ktorých ponúkne čitateľovi to najpodstatnejšie z básnickej tvorby Milana Rúfusa. Verše tematicky zoradené a pospájané do ôsmich „uzlov“ sa zrodili z toho bezprostredného, čo básnika od detstva obklopovalo a formovalo, čo mu bolo ozajstným prameňom aj v starobe. Vybrané básne sprevádzajú ilustrácie akademického maliara Ivana Pavleho.

dôvernosť letmý bozk jemné pohladenie líca chrbtom ruky pevné stisnutie ruky nežné objatie zachovalá dôvernosť

Zbierka príspevkov, ktoré boli zverejnené v online časopise Abdon za obdobie prvých piatich rokov - september 2012 až júl/august 2017. Ide o príspevky vytvorené na tému mesiaca. Výber obsahuje pestrú škálu tém i štýlov písania. Povinná jazda pre každého starého i nového abdoňáka.

Druhá básnická zbierka lekára Vlada Šimka obsahuje výber básní z posledných rokov. Autor emigroval v roku 1968 do USA a od roku 1989 žije sčasti v New Yorku a sčasti v Bratislave. Stále cestuje po svete a aj jeho básne sú postrehmi z týchto ciest po svete, ale i zo Slovenska či USA. Zbierka je rozdelená je do dvoch častí Haiku a Reminiscencie. Knihu ilustroval autorov stály knižný partner výtvarník Fero Guldan.

Drahomíra Pechočiaková, všestranná, mimoriadne plodná autorka takmer troch desiatok knižných titulov, prichádza tento krát k čitateľovi s básnickou zbierkou NÁVRATY, zjednocujúcej tri cykly - Čas návratov – Hornolúčnianske balady a Piešťanské vody. Zbierka je reflexiou momentov, ktoré rezonujú v autorkinej pamäti, nanajvýš osobná, poznačená subjektívnym prežívaním toho, čo sprevádza náš každodenný život, čo stretáva obyčajného človeka, ale aj toho, čo presahuje jeho osobný rozmer a súvisí s celospoločenskými, všeľudskými až kategoriálnymi otázkami týkajúcimi sa pominuteľnosti indivídua, konečnosti jeho bytia... Autorka skrze verše jedinečným spôsobom ukazuje silu prenikať do duše človeka, schopnosť sprostredkovať mu krásu a múdrosť v jednote, moc, robiť ho lepším. Zbierka je doplnená fotografiami Juraja Gažovčiaka. Autorka je členkou Spolku slovenských spisovateľov, viacnásobnou nositeľkou ocenení za tvorbu v oblasti poézie i prózy.

Známa česká poetka Jarmila Moosová o novej zbierke Stanislava Hábera Smerovník žmýka pyžamu napísala, že nejde práve o zábavné čítanie na jeden či dva večery a to nie pre množstvo obsahu, ale pre obsah samotný. Jednotlivé verše sú totiž viac než inokedy básnikovým filozofickým náhľadom na všemožné voľne plynúce životné situácie, tokom myšlienok, na ktoré bezprostredne reaguje a rovnako sú tokom spomienok, ktoré sú jeho neustálou živou súčasťou. Podľa Moosovej, v tvorbe Stanislava Hábera dochádza k posunu smerom dovnútra, k samotnému jadru tvorenia. Verše nie sú zdieľaním pocitov a hľadaním odpovedí, ale sú samé celkom radikálnymi odpoveďami. Čitateľ tak môže obohatiť svoje vnútro o nové obrazy, ktoré jednotlivé verše v každom čitateľovi môžu vyvolať. Sú totiž pestré a nútia k hlbokému sústredeniu a možno aj k splynutiu s presahom nášho bytia.

Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Mária Bátorová píše aj svoje prozaické knihy od počiatku tak, že kombinuje prozaický text – poviedky a novely s básňami. Poézia v prozaických knihách je paritne zastúpená a stojí buď v kontrapunktickom postavení k próze, alebo je v súlade s ňou a lyricky podčiarkuje prozaický text. Dokonca román Stred (Ikar 2010) obsahuje dve básne. V roku 2008 vyšiel výber z poézie autorky pod názvom Púšte a oázy vo vydavateľstve Petrus. Tento raz predkladá autorka opäť projekt čisto poetický: Básnická zbierka Už sa skladá z troch oddielov predelených ilustráciou, v ktorých sú básne usporiadané zhruba podľa témy. Prvý oddiel obsahuje básne venované tým, ktorí už nežijú, druhý tvoria básne občiansko-spoločenské s motívmi sociálnymi a etickými, tretí oddiel tvoria básne intímnej reflexie. Samotný názov je zvolený trefne: „Už“ je krátke slovo, ktoré má významový potenciál štartu a zároveň redukcie smrti. Medzi týmito entitami sa pohybuje rozsah významov v tejto zbierke. Obraz Vladimíra Popoviča, ktorý dizajnér knihy František Hříbal zobral ako podklad pre obálku básnickej knihy, spočíva na motíve tancujúcich postáv, ktoré sa pohybujú v kruhu a pripomínajú večný kolobeh života.

Po dvoch rokoch prichádza Dávid Matuš so svojou druhou samostatnou zbierkou. Predstavuje v nej 31 básní, ktoré sú zároveň príbehmi s pútavou fabuláciou, s originálnymi výrazovými prostriedkami a s hlbokou myšlienkou. Pritom sú napísané sviežim, neošúchaným jazykom a veľmi zrozumiteľne. Dávid Matuš, mladý, talentovaný autor vstúpil do sveta poézie nenápadne, ako víťaz literárnej súťaže Andreja Chudobu. Tento rok sa v Prahe stal laureátom súťaže Vyšehradská vize. Podľa básnika Milana Hodála kráča vlastnou cestou, vnímavo pozoruje život a dejov okolo nás. Všetko, čo prežil, nažil a precítil, pretransformoval do svojich básní tak, ako rezbár vrýva do dreva svoje obrazy, aby odolali času. Matušove myšlienky vpísané do veršov majú tendenciu vryť sa do nášho vnútra, vedomia a svedomia. Ladislav Zelinka, básnik a organizátor literárnych súťaží Vyšehradská vize oceňuje, akým poetickým štýlom Dávid Matuš hovorí o láske, stratách, smútku a vždy pritom pripomína, aby sme sa nevzdávali viery, aby sme neopúšťali svoje sny, že vždy je tu nádej. Ani samota, ani slzy by nemali prehlušiť našu túžbu po lepšom svete. Matuš odkrýva svoje city a svoje poznanie sa snaží odovzdať iným. "Snažme sa pritiahnuť na zem kúsok z neba," radí a píše v básni Prišiel čas. "Láska zatiaľ ešte nezomrela, len treba žiť pre ňu," hovorí v inom krásnom verši. Dávid Matuš vás presvedčí, že vždy má cenu vstať a vykročiť ďalej. Lebo každý má právo na splnené sny...

Autor tejto zbierky píše výlučne mestskú poéziu. Jeho básne pripomínajú obrazy Henriho Toulouse-Lautreca, pravdaže, na bratislavský spôsob. Aj pre Juraja Soviara je hlavnou témou mesto s jeho zákutiami, krčmičky, v ktorých si chlap môže vyliať dušu, parky, no najmä a predovšetkým ženy. Básnikovi mámia hlavu, prežíva s nimi ošiale aj sklamania, a napriek tomu, že sám má dušu romantika, obdivuje ženu sebavedomú, sebestačnú, ktorá vie byť pre muža oporou...

Tretia básnická zbierka autora Jána Badáňa (1967) zahŕňa prierez celou jeho tvorbou, od počiatkov až po súčasnosť.

Básnicko-výtvarná zbierka Roberta Pospiša a Romana Harvana. Obraz ovplyvnený básňou, báseň ovplyvnená obrazom. To je interakcia, ktorá je základným kameňom dvojročného dialógu spriaznených umelcov. Robert Pospiš sa ako básnik predstavil už debutovou básnickou zbierkou Sme to my? ( vydavateľstvo Limerick). Roman Harvan sa ako výtvarník prezentuje už niekoľko rokov. Jeho kresby nájdete na obaloch viacerých domácich nosičov. Obaja spomínaní umelci sa po spoločnom pôsobení v hudobných projektoch Polajka a Balady rozhodli spojiť tvorivé sily v básnicko-výtvarnej zbierke Ukazuješ do tmy, vidím svetlo.

Zbierka básní Strapec z malých bobuliek , je svojbytnou výpoveďou autora v ktorej sa odráža jeho postoj a pohľad na ním videný a ním chápaný svet. Autor potvára okno svojho vnútorného Ja, a ponúka estetický zážitok jemne, nevtieravo a metaforami sa pokúša vykresliť individuálne cítenie, pričom dáva zelenú svojim citom a pozorne načúva šepot srdca. Celá táto zbierka sa uberá smerom citlivého chápania spoločenských dianí. Človek, príroda a vzťahy sú hlavnými súradnicami popísaných riadkov na 130 stranách. Celá táto zbierka sa svojim obsahom a odľahčeným štýlom ponuka ako vhodný spoločník pre chvíle potreby stíšenia sa a navodenia priaznivej klímy pre relax. Najvýstižnejšie túto zbierku básní charakterizuje motto samotného autora : „ Je mnoho pekných a krásnych slov, sú vyslovením našich citov i snov. Do viet vieme vložiť aj slová liečivé, musia byť jemné a citlivé. Pozor si dajme na slová, ktoré sú nasiaknuté šťavou blenovou. Pre srdce i dušu, pre celý život sú nevhodnou potravou.“

Štvorlístok - štyri srdiečka "viera - nádej - láska - šťastie" spojené hrotmi v jednej rastlinke. Dynamické knižné dielo, v ktorom sa spája dievčenská duša, ale aj skúsenosti zrelej ženy, žijúcej v modernom uponáhľanom svete. Ústrednou témou zbierky je opäť radosť zo života. Zbierka obsahuje básne neraz prechádzajúce z melanchólie do humoru, erotiky alebo mysticizmu. Pôžitok z čítania umocňuje výtvarné spracovanie ilustrátorky Michaely Kultánovej, ktorej emócie, sny a skúsenosti sa prelínajú, dopĺňajú a stupňujú s poetkinými. Jej výtvarné spracovanie ďalej vizuálne rozvíja poetkine verše. Symetrickosť a harmónia tohto spojenia je kľúčom k šťastiu, ktoré nosíme v sebe. Na stránkach si určite i vy nájdete ten váš štvorlístok. Šťastie je náladové - niekedy sa ukrýva v stieracom žrebe, niekedy na lúke v tráve a niekedy v regáloch kníhkupectiev.

Radovan Brenkus (30. 1. 1974) je autorom básnických zbierok Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002), Romanca s bludičkou (2005) a Dym z ríše tieňov (2009). V próze zaujal poviedkovou knihou Návraty pekla (2005,v poľštine 2013). Tento raz sa prezentuje poémou Snívanie s netvorom. Ide o nebanálny "príbeh" nešťastnej a poznačenej lásky, v strete s úvahami o bohu a morálnom stave ľudstva. Umiestnený v iných než súčasných reáliách ukazuje vôľu zachovať si dôstojnosť v každej situácii, čím sa obohacuje skúsenosť obyčajnej a pritom zvláštnej dvojice. Z ich dialógov sa odvíja úcta k preferovaným hodnotám a k svetu, s ktorého neporiadkom nesúhlasia, hoci prijímajú, čo im osud prináša. Znamená to, že sú bezmocní, že sa poddajú? Pri čítaní tejto poémy sa vynárajú aj iné otázky. Jednako nezostávajú bez odpovedí - čitateľ ich nachádza vo veršoch, alebo sám vo svojej predstave. Knižku obohacujú pôsobivé ilustrácie akademického sochára Martina Račku.

Martin Kočiš vyštudoval ekonomickú fakultu na TU v Košiciach. Básne publikoval vo Vlne, Raku, Kloake, A2, Romboide. Finalista súťaže Básne 2012 Básne 2013.

Pevné hviezdy sú súborom básnických alegórií, v ktorých sa subjekt spytuje na možný prienik existencie so svetom, ale ten napriek svojej kráse nikdy nebol dokonalý. Z tohto deficitu sa rodí túžba po transcendencii duše, smäd hovoriaci o archetypoch hľadajúceho (muža) jazykom symbolov. Ide o druhú, prelomovú zbierku autora, v ktorej poetiku civilného verša nahrádzajú nadčasové reflexie.

Debutová básnická zbierka Aleny Brindovej Horolezci je podľa očakávaní svieža a nad očakávania vyzretá. Poetka vo svojej tvorbe vyjadruje vzácnu okolnosť bytia, a to, že niekam patrí. Vníma sa ako súčasť veľkého rozrôzneného sveta, v ktorom presne cíti svoje miesto. Priznáva sa a ctí si svoj rodinný pôvod, ktorý jej dáva ukotvenie v priestore a čase. Súčasťou jej identity je tiež napojenie na dejiny a realitu sveta žien, ktorý prijíma nielen ako svoje právo, ale aj prednosť. Základom Brindovej básní je výstižný postreh, odhaľovanie skrytých súvislostí a sústredené zamyslenie sa nad vlastnou situáciou a situáciou iných, s ktorými poetku viaže empatické puto. Autorka vychádza z pozície človeka, ktorý vie, kým je, no zároveň potrebuje napredovať, niekedy až unikať do výšok alebo hĺbok, a ak pritom narazí na fyzické hranice, nebojí sa nazrieť aj do metafyzického sveta. I keď má básnické písanie pevne v rukách, je tu stále dosť priestoru na sebairóniu a zdravé pochybnosti, ktoré knihe dávajú rozmer ľudskosti.

„Nikdy som nenapísal krajšie básne venované láske, ako tie, ktoré sú uverejnené v tejto zbierke,“ vyslovil sa autor. Knihu opäť ilustrovala Sofia, Hiraxova sestrička, ktorej obrázky len tak žiaria ľúbosťou...

Mária Bátorová, Významná slovenská spisovateľka, je mnohorozmerná autorka, ktorá sa okrem vedeckej práce ( deväť monografií a tabuizovaných autoroch) venuje všetkým žánrom beletrie a publicistiky ako aj v pedagogickej činnosti. Knižne však mohla publikovať až po roku 1989. Od počiatku kombinovala vo svojej tvorbe básne a poviedky. Básnická zbierka Moment na Moment vznikla v čase koronavírusu a jej jej desiatou beletristickou knihou. Je členkou domácich a zahraničných spoločností, zakladateľskou a vedúcou osobnosťou. Je držiteľkou mnohých domácich a zahraničných ocenení, jej diela boli preložené do sedemnástich jazykov.

Básnická zbierka Gabriely Spustovej Izakovičovej s názvom Ruptura cordis - Puknuté srdce, s ilustráciami akad. mal. Jozefa Ilavského, prináša básne, ktoré zachytávajú jej pocity z tretieho kovidového roku a z tragédie vojny.

Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.

Tretí ročník literárnej súťaže Básne 2011 Asseco Solutions V súťaži poézie organizovanej občianským združením literarnyklub.sk sa v roku 2011 zúčastnilo 152 autorov. Pri hodnotení sme medzi súťažnými príspevkami našli veľa začiatočníckych a slabých pokusov o poéziu, ktoré sme nemohli odmeniť inak, iba známkou 0. Aj preto bola práca porotcov v prvom kole takým ťažkým čítaním, možno až depresívnym, lebo nízka úroveň prevládala. Ale do druhého kola postúpili najlepší autori, z ktorých sa už vyberalo ľahšie, lebo poskytovali lepší obraz tejto súťaže. Boli tam už príspevky na úrovni, aká sa vyskytuje bežne v rubrikách uverejňujúcich poéziu v literárnych časopisoch. Pravda, špička sa aj tu vyberala ťažko. Traja porotcovia nemali vždy jednotné názory, každý hodnotiteľ je poplatný predovšetkým svojmu umeleckému vkusu, čo v hodnotení poézie je zvlášť markantné. Pri číselnom hodnotení nám však vyšlo číslo 66, na ktorom sme sa mohli dohodnúť bez väčších problémov. Znamenalo najlepší príspevok. To bol víťaz. V hodnotení troch porotcov tento príspevok dostal dohromady 9 bodov. Úlohou predsedu poroty zostalo potom iba určiť poradie príspevkov, ktoré dostali po 8 bodov (traja) alebo 7 bodov (štyria) i 6 bodov (dvaja). Poradie 10 najlepších môže byť publikované v zborníku.Traja porotcovia - Ján Milčák, Marián Andričík a ja - sme boli v telefonickom spojení, takže výsledok je prejavom ich dohody. S hodnotením poézie bývajú problémy aj preto, lebo sa ťažko zisťuje a určuje jej hodnota. Ľahšie by to išlo, keby intenzita literárneho zážitku bola objektívne merateľná. Hodnotitelia sa musia sústrediť na vlastný zážitok, ťažko merateľný, príde tu na rad kvalifikovaný odhad. Tri výsledky sa potom porovnajú. Subjektivita je rozhodujúca pri vnímaní poézie, a teda aj pri jej hodnotení. Našťastie, očareniu sme všetci otvorení. Poézia si vyžaduje byľku čarovania, takú tú zázračnú zelinku, ktorá otvára tajné priestory. Básne, ktoré súťažili, sú citlivé, vnímavé, súčasné, aj zodpovedné, ale iba zriedka prekročili zakázané pásmo obyčajného života. Pravda, musíme byť vďační autorom, že na záznam svojho žitia používajú poéziu, že majú takú potrebu, možno poslanie, aby vydali svedectvo, aký je súčasný svet vo vnútri človeka. V súťaži sú básne ľúbostné, poznávajúce – chystajúce definíciu toho, čo tu vidia; je tu aj postava „chlapca v čiernej vetrovke“, ktorý sa chce v živote orientovať. Je tu aj dievča, ktoré sleduje štádiá svojho otca, ktorými odchádza zo života, a čo po ňom zostáva. Sú citové krízy a zmätky, obraz prírody (dva roháče, ktoré sa zrejme pária a jeden padne na zem), je tu svetlo, lístie stromov, víno, životná pozícia žien a mužov, náboženské motívy ako kladná opozícia svetu, je tu aj záznam chladnúceho manželstva. To všetko vyjadrené zväčša vo voľnom verši, ktorý je často neistý, ale sú tu aj dobre rýmované verše. A sú tu aj pekné obrazy ozajstnej presnej poézie ako „keď sa prach vyzúval“. Alebo metaforické vyjadrenie psychickej situácie „otváraš oči, opäť ich obliekaš do ťažkých šiat tváre, ktoré nikdy nezahalia dosť“. Je tam aj pekné dievčenské gesto „Plávala, jednou rukou odháňala kvapky z tela“. Tieto miesta vo veršoch si veľmi vážim, vidím, že (niektorí) mladí autori vedia vytvoriť, nájsť v sebe veľký obraz hodný vyjadrení, aké nachádzame u veľkých básnikov. Poézia je bezbranný zápas so svetom, má slabé zbrane, holé ruky, ale veľkú, hlbokú dušu. Ján Buzássy, predseda poroty 3. ročníka

Básnická zbierka skúseného výtvarníka, cestovateľa a spisovateľa Jozefa Weisa je výrazom najhlbších zákutí autorovej duše. Odhaľuje ju "až na kosť". Zbierka je rozdelená do piatich častí: Spomienky, Tvorba, Cesty, túžby (ne)splnené, Ó, žena, láska naša, Život, v ktorých spomína na svoju rodnú dedinu, rodičov, ďalej na svoje cestovateľské zážitky a atmosféru ním precestovaných krajín. Neobchádza ani tému tvorby výtvarných diel z pohľadu autora, maliara, svoj vzťah k láske. Zbierka je zakončená šiestimi básňami na aktuálnu tému izolácie a väzením doma.

Kniha obsahuje 68 básní v slovenčine, 9 básní v preklade do angličtiny, 3 básne v nemeckom a 1 báseň v maďarskom preklade